János Vámos: V tranzite
Publikováno 26. 07. 2022
”Moja detská spomienka nemá stavbu, dom sa vo mne celý rozplynul a rozdelil: tu je jedna miestnosť, tam druhá a tu je koniec chodby, ktorá nespája tieto dve miestnosti, ale uchoval sa vo mne ako fragment.“
BACHELARD, G. Poetika priestoru.
Projekt s názvom "Cíť sa ako doma!" je ďalšou zo sérii výstav Jánosa Vámosa s tematikou idealizovaného obrazu domova, kedy sa známy priestor bezpečia rozpadá a naša identifikácia s týmto priestorom stráca. Z konštruktu, ktorý sme budovali od detstva zostali len fragmenty spomienok avšak táto dekonštrukcia je zároveň prísľubom novej – budúcej formy domova. Projekt prebieha súčasne v budapeštianskej galérií Faur Zsófi a Galérií Limes v Komárne.
János Vámos alebo Jani ako ho doma voláme je rodákom zo Svodína, z dediny na Južnom Slovensku. Janiho poznám od čias základnej školy a i keď nepochádzame z tej istej dediny, zdieľame vzor „južanského“ obrazu domova. Pre vysvetlenie - fúzia kultúr a jazykov tvorí jedinečnú entitu a zároveň je tiež dôsledkom akejsi rozpoltenosti. Otázka identity, i keď sa nemusí vzťahovať priamo, je v našom domácom prostredí precedentná a objavuje sa v rôznych formách. Toto vo veľkej miere podnecuje analytické a reflexívne uvažovanie o prostredí z ktorého pochádzame a v ktorom sa nachádzame. Identita človeka predpokladá identitu miesta.
Janiho maľby odkazujú práve na situačný bod byť niekde „medzi“, tu a tam – v tranzite – vychádzajúc z jeho aktuálnej fyzickej a mentálnej situácie. V roku 2020 odchádza za štúdiom do Prahy. Odchod z domova – tak ako pre mnohých – predstavuje míľnik v živote, poskytuje formu objektívneho nazerania na význam domova a stáva sa tiež kľúčovým k Janinho umeleckej činnosti. Práve absencia a dištancia od známeho priestoru bezpečia podnecuje k validácií tohto prostredia. Ako deti opúšťajúce hniezdo nachádzame jeho zmysel. Jani cez princíp dekonštrukcie a fragmentácie prostredie validuje - ohodnocuje nadobudnuté významy, hrá sa s mentálnym konštruktom a „čaká“ na jeho budúce formy. Stavba tohto mentálneho konštruktu je však plastická v neustálom procese a pohybe a čakanie na absolútnosť sa stáva paralelne bezvýznamné.
Stojac pred dominantným obrazom výstav (rovnaký motív obrazu sa nachádza v priestore oboch expozícií), zobrazujúci štylizovanú krajinu za natrhnutým plotom, sa naše telo nachádza v nehybnosti – stojíme v priestore známeho bezpečia i neurčitých snovostí.
V budapeštianskej galérií túto priestorovosť vnímania zásadne ovplyvňuje dielo osadené na protichodnej stene – štruktúrou preplnená silueta domu na bielom pozadí pripomína „preplnenosť“ domu – „pravzor“ domova, ktorý sa stáva minulosťou no je tiež prítomnosťou a tvorí základ budúceho konštruktu domova. Tu sa priestorovosť vnímania rozširuje tiež o vnímanie časovosti. Ocitáme sa v prechode – stojac pred plotom s minulou skúsenosťou očakávajúc budúce naplnenie obrazov domova.
Prázdne siluety domov osadené na bočných stenách načrtávajú množstvo budúcich možností čakajúce na zaplnenie, avšak prístup k niektorým z nich je ohraničený „fyzickým“ plotom osadeným v galerijnom priestore. K dosiahnutiu budúcich foriem je nutné túto hranicu prekročiť.
Galéria Frau Zsófi v Budapešti svojím priestorom podporuje lineárnosť „prechodu“ – tunel – pohyb z bodu „A“ do bodu „B“, na rozdiel od expozície v priestrannom interiéri desakralizovaného kostola Galérie Limes v Komárne kde sa skôr voľne plavíme vo významoch a symboloch diel. Maľby nachádzajúce sa v komárňanskej galérií v porovnaní s budapeštianskou sú častokrát v konkrétnejšej symbolickej narácií. V detailoch interiéru, zátiší, nábytku nastáva rozklad a rozpad. Fragmentáciou demoluje všetko známe, minulé, už nadobudnuté a poskytuje priestor pre nové, to očakávané. V súvislosti s priestorom kostola - Jani až ironizujúco „desakralizuje“ minulé významy domova v maľbách zobrazujúcich plastické niekedy až neurčité tvary prehodené cez plot alebo formy pripomínajúce vypustený nafukovací hrad osamotené v prázdnom priestore. Tí, ktorí poznajú Janiho a tiež jeho predošlú tvorbu vedia, že ironizáciou neznehodnocuje a tiež nezavrhuje, skôr nastavuje otázku. Podobne ako pri maľbách natrhnutého plotu sú tieto plastické tvary zároveň výrezom do krajiny prisľubujúcej nové domovy. Hľadenie napred v obrazoch pretrváva.
I keď diela vychádzajú z intímneho prežívania a myšlienkového pochodu, všedné motívy domáceho prostredia poskytujú návštevníkom výstav možnosť voľnej asociácie, re-interpretácie a úvahy nad vlastným konštruktom domova. Tento text a úvahy v mojom podaní sú tomu možno dôkazom.
Text k výstavám: v Galérií Faur Zsófi v Budapešti a v Galérií Limes v Komárne –"Cíťte sa ako doma!"
Text: Barbara Gocníková
Foto: Nana Szohr